Príbeh filmu

Téma filmu sa dá charakterizovať 4 paradoxami:

Ostro strážená hranica nebola hranicou medzi znepriatelenými štátmi, ale medzi štátmi, ktoré patrili do „spriateleného“ socialistického tábora.

V roku 2008, v čase spájania európskych krajín, sa hranica stane ešte viac stráženou, pretože sa stane hranicou schengenskou.

Aj keby sa hranica hneď otvorila, rodinné vzťahy sa už nenapravia, lebo sú nadobro rozdelené.

Hranica cez dedinu je porovnateľná s berlínskym múrom s tým rozdielom, že
berlínsky múr nakoniec padol, ale hranica medzi Slemencami stále existuje.

OBSAH FILMU:

Pani Kujíková bola v čase rozdelenia dediny dievčaťom, prázdniny trávila u babky na slovenskej strane, odkiaľ sa už nemohla vrátiť naspäť k rodičom.

Pohreb vlastnej matky zažila len cez ostnatý drôt. Mama videla svoju dcéru v deň sobáša len z diaľky. Aj prvorodeného vnuka mohla dcéra ukázať rodičom len cez vysoký plot. „Máš krásneho syna“ povedali.

Pán Tóth zo slovenskej strany dediny rozpráva: „Keď sme boli malé deti, vojaci nás lákali na cukríky k hranici. Potom nás odovzdali na úrady a za úspešný zásah na čiare dostávali opušťáky. Každý chcel z tohto blázinca vypadnúť. Ja som išiel študovať do Bratislavy, ale kamaráti, čo tu ostali, iba pijú. Zopár sa ich pridalo k pašerákom gasolinu, predávajú ho za sedemnásť korún alebo k prevádzačským bandám, aby aspoň niečo zarobili. Jednému kamarátovi sa to stalo osudným, zatkli ho kukláči.“

Ďaľší z príbehov Tibora Tótha:

„Ku koncu osemdesiatych rokov sme vždy, keď sme sa vracali zo zábavy, prišli k hranici. Najprv sme ale zistili, či je vo veži ozajstný vojak, alebo taká ušitá bábka navlečená do uniformy, ukrajinskí hraničiari ju tam dávali, keď išli piť. Ak bola vo veži bábka, obrátili sme sa chrbtom k hranici a cúvali sme po vyhladenom piesku až k plotu, takže to vyzeralo akoby k nám niekto ušiel. Potom sme vyliezli na strechy a spustili poplašné...Rehotali sme sa na tých opitých Rusoch, akí sú z toho zblbnutí...“

Pani Hornyaková býva tiež na Slovensku, jej rodný dom stál presne na mieste, kadiaľ ide hranica. Z úcty rodine a z lásky k tomuto kúsku zeme, zasadila sem kríž. Chodila sa k nemu pomodliť, zaspomínať si... Cesta na druhú stranu hranice po desiatich rokoch bola dlhá, čakanie v rade na hraničnom prechode nekonečné. Na miesto vzdialené šesť metrov musela prejsť 250 kilometrov. Svoj kríž hľadala márne, na jeho mieste vyrástli toalety pre colníkov.

Gaštan, strom jej otca tiež zoťali a odviezli, vždy si z neho na pamiatku doniesla domov aspoň pár gaštanov. Hranica zničila symboly minulosti, aj vieru v budúcnosť

Peter Gilanyi, najstarší obyvateľ Slemeniec, bol kedysi komunistickým funkcionárom. Komunistické periodiká majú v jeho dome čestné miesto priamo pod obrazom Ježiša Krista.

Je nielen kronikárom dediny. Udalosti, ktoré sa dejú na hranici, musí prerozprávať aj svojej nevidiacej manželke. Tá už druhú stranu na vlastné oči nikdy neuvidí, hoci otvorenie hranice očakáva rovnako ako všetci obyvatelia.

Pán Lizák, býva iba zopár metrov od hranice, v poslednom dome Veľkých Slemeniec. Prežil v Ňom celý Život a ako sa hranica posúvala, stával sa postupne občanom ČSR, Slovenského štátu, Maďarskej republiky, päť týždňov bol občanom ZSSR, neskôr ČSSR, ČSFR a v súčasnosti je občanom Slovenskej republiky.

Stále na tom istom mieste, dvore, záhrade…v tej istej kuchyni sa ocitol v siedmich štátoch...

Obyvatelia Malých Slemeniec rozprávajú, Že pričlenenie k Sovietskemu zväzu bolo najväčším nešťastím ich Života. V rámci Stalinovho sťahovania národov bolo mnoho z nich odvedených do lágrov alebo vysídlených do iných častí Sovietskeho zväzu. Na ich miesta boli privezené ruské rodiny. Cieľom bolo oslabenie miestnej komunity, spretrhanie väzieb medzi oboma stranami hranice a odsun demokraciou „nakazených“ obyvateľov z Československa...

Vince Toth z Malých Slemencov na Ukrajine spomína:

„To bolo najhoršie, čo sa mohlo stať, Že nás Rusi zabrali. Môjho otca, ktorý sa narodil roku 1897, dali do lágra. On bol najstarší z tých, ktorých vzali. Tam aj umrel. Stalin dal totiž príkaz zozbierať podozrivých Maďarov...“

Ku koncu päťdesiatych rokov prišlo k zmierneniu ostrahy, veriaci gréckokatolíckeho vyznania sa mohli v nedeľu zúčastniť omše v Malých Slemencoch. Ľudia prechádzali cez strážnu vežu a vojaci si vždy zapísali ich presný počet. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky – v rámci plnenia Schengenských dohôd – slovenskú časť hranice posilnili vojaci a voči obyvateľom Ukrajiny bola zavedená vízová povinnosť. Ukrajinská strana reagovala na toto opatrenie recipročne. Pri Žiadosti o drahé víza obyvatelia Slemeniec zasa nacestujú stovky kilometrov, či už do Bratislavy, alebo Kyjeva. Kvôli ilegálnym migrantom sa zase natiahol nový plot, v strážnych vežičkách znovu hliadkujú vojaci. Tajné prechody hranice organizuje najmä ukrajinská prevádzačská mafia. Tá už v okolí obce kúpila niekoľko domov a využíva ich ako prvé úkryty pre utečencov na slovenskom území. V dôsledku zlej ekonomickej situácie opúšťa Veľké Slemence čoraz viac mladých ľudí. V dedine ani v blízkom okolí nie sú takmer Žiadne pracovné príležitosti. Navyše sa čoraz viac vyskytujú prípady, keď podnikatelia radšej zamestnajú Ukrajinca, ktorému zaplatia menej a nemusia za neho odvádzať sociálne dávky.