Rozhovory

ROZHOVOR S JAROM VOJTEKOM,
scenáristom, režisérom a kameramanom filmu

Ako ste sa dostali k dedinke Slemence a smutnému príbehu jej obyvateľov?
Keď som študoval na VŠMU, tak som sa kamarátil aj s hercami, lebo vtedy sme boli na Ventúrskej všetci na kope. No a raz vtedy známom podniku Depreso som popíjal so študentom herectva Tiborom Tóthom a začal mi rozprávať že žije v dedinke, ktorá je rozdelená na polovicu, medzi Ukrajinou a Slovenskom už šesťdesiat rokov a ako chlapec mal túžbu prejsť cez celú dedinku na bicykli, ale nedalo sa. Myslel som si že sme toho dosť popili, ale keď som sa do Slemeniec vybral, tak som zistil, že to je bohužiaľ pravda....A tak som sa začal o dedinku intenzívne zaujímať a paralelne s nakrúcaním filmu My zdes som začal v roku 2001 nakrúcať aj Hranicu.

Keď ste začínali s nakrúcaním, aká bola vaša predstava o filme? Menila sa počas nakrúcania?
Toto bol zo začiatku pre mňa veľký problém. Ako uchopiť tému, ako sa na hranicu pozrieť. Veľmi dlho som chodil do Slemeniec len tak rozprávať sa s ľuďmi, dostať sa k niečomu, od čoho by som sa odrazil. Historky ktoré som okolo hranice nazbieral boli všetko minulosťou a film mi vyznieval stále veľmi staticky. Nechcel som rôznymi obrazovými vykonštruovanými situáciami prerozprávať príbeh Hranice. Prišlo mi to veľmi umelé, ale hlavne ja mám rád film postavený na autentických situáciách, ktoré dýchajú životom, človečinou. Je to myslím si ťažší a komplikovanejší spôsob, ale zachytiť niečo čo sa vás dotkne silou neopakovateľnosti autentického pocitu, to že máte pocit akoby ste to s tými ľuďmi prežívali je stále pre mňa neopakovateľná výzva. Tak sa mi podarilo nájsť postavy, ktoré doteraz umelo vytvorená Hranica zasahuje do životov miestnych ľudí. A tak som začal zachytávať ich osudy. A ako sa menili osudy počas nakrúcania, tak sa menila aj predstava o filme. Riskoval so tým , že ich vývoj som zaznamenával, tak ako sa menila aj situácia na hranici. Moja predstava sa naplnila a dúfam, že si v nej diváci nájdu aj niečo pre seba. Lebo verím tomu, že čím intímnejšia, subjektívnejšia je moja predstava vo filme tým som univerzálnejší a otvorenejší. Otázne je aké široké divácke pole oslovím, lebo keď nakrúcam nemyslím na diváka, ale riešim seba. O to som šťastnejší keď film niekoho osloví. Nehovorím že nedávam vo filme základné komunikačné prvky. Ide mi o to diváka ťahať, prekvapovať, aby netušil kedy bude koniec. Aby ho to zarazilo a tým nenechalo chladným. Aby katarzia v ňom bola ešte keď pôjde s kina, aby nedostal len to čo žiada, ale aj niečo navyše, s čim nerátal. Aby sa cez film veľa o mne dozvedel, ako vidím svet a veci okolo seba. 

Aké posolstvo ste chceli filmom Hranica pretlmočiť divákom?
Chcel som sa zamyslieť nad absurdnosťou vytvárania akýchkoľvek hraníc. O tom aký je človek, jednotlivec sám bezmocný aj v tejto dobe nad mocenskými rozhodnutiami či už štátu, alebo vyšších záujmov. Kde je v dnešnej dobe človek ako identita, neopakovateľný , jediný so svojimi životnými príbehmi ? Čo je to jednotlivec v  dnešnej dobe, ktorá je stelesnením masovosti? Sám človek voči priestoru, v ktorom žije. O jeho živote sa možno rozhoduje úplne niekde inde a on nemá na to dosah. Zároveň som sa chcel zamyslieť nad absurdnosťou našich činov a konaní. Pozrieť sa na seba. Aby sme boli schopný sebareflexie a v uvedomovaní si stratu obyčajných hodnôt, ktoré sú v našom živote nesmierne dôležité, inak sa cítime stratení. Ako je láska, pokora, tolerancia, všímavosť jeden na druhého, skromnosť, to že jeden druhého nepodrazíme, otvorenosť, priamosť, priateľstvo, slušnosť... Je to aj akoby autoportrét vecí ktoré sa ma dotýkajú a tým že ich nakrúcam snažím sa o nich dozvedieť čo najviac. Preto vlastne aj nakrúcam filmy, lebo neopakovateľní autentickí ľudia poznačený iróniou života sú knihy ktoré nikde nekúpite...

Ako dlho váš film vznikal?
Nakrúcanie začalo v roku 2001. Vtedy som zachytil prvé diania na hranici a v dedinke. Čakal som na rôzne udalosti v dedinke a keď som mal už rozohrané jednotlivé osudy už som ich len sledoval v skutočnom dianí v ich živote. Takto som zaznamenával dedinku a osudy jej obyvateľov sedem rokov.

Osudy obyvateľov Slemeniec ste prestali zaznamenávať v roku 2007. Zaujímate sa o dedinu aj naďalej, ste v kontakte s protagonistami filmu?
Bohužiaľ len s niektorými. Dedinka je na Ukrajinskej hranici a to je tam a späť okolo 1000 km. Takže časovo je to náročné. Ale zavolám si niekedy s Tiborom Tóthom . A hlavne už žijem inými filmovými a postavami, tak sa musím naladiť akoby na iný pocit .

V čom vám vyhovuje časozberná metóda nakrúcania dokumentov?
Dlhodobý zber materiálu pre mňa znamená byť čo najbližšie k pravde. Niekedy to môže byť veľké riziko, čo bolo aj v prípade My zdes, alebo Hranice, lebo som nevedel, aký koniec príbeh bude mať. Stálo ma to veľa nervov, ale už sa radšej púšťam do istejších vecí. Ako teraz napríklad som začal nakrúcať Róma Sendreia, ktorý ide do politiky do volieb. No nejako už len dopadne... Ale je to aj o tom že keď sledujete dlhodobo jeden priestor, alebo človeka tak sa vám ukáže v rôznych podobách, plastickejší, dramatickejší, spoznáte ho a vidíte ako aj v bežnom živote  kamarátov a ľudí okolo seba dôvernejšie. A to znamená intímnejšie a vtedy ma to baví.

ROZHOVOR S MAREKOM LEŠČÁKOM,
scenáristom a dramaturgom filmu

Čo ťa ako dieťa hraného filmu priťahuje na dokumente?
Dokumenty robím v podstate od skončenia školy paralelne s hraným filmom. Fascinuje ma tej práci živý kontakt s realitou ktorý mi pomáha aj pri práci na hranom filme. Paradoxne posledné filmy ktoré som robil, My zdes alebo Slepé lásky sa pohybujú v hraničnom pásme medzi dokumentárnym filmom a hraným filmom. Každopádne v princípe si myslím , že je jedno či hraný film alebo dokument dôležitá je téma filmu. Rozhodnutie či hraný film , dokument alebo niečo medzi tým je len výber vhodnej metódy ako sa jej zmocniť.

Čo bolo pre teba ako dramaturga a spoluautora zaujímavé na práci pri filme Hranica?
Fascinujúci bol pre mňa vôbec  fakt, že na našom území  existuje  dedina umelo rozdelená hranicou pripomínajúca svojím spôsobom východný a západný Berlín. Najdôležitejšou úlohou bolo nájsť vyvážený pomer medzi historickými faktami, teda zmapovaním takmer päťdesiatych rokov čo bola dedina rozdelená a živou súčasnosťou. Teda snahou obyvateľov o vytvorenie bránky v spojení s ďalšími témami  ako nezamestnanosť, prevádzačstvo  a ďalšími ktoré sú prítomné vo filme v príbehoch reálnych ľudí.

Prečo časozberný spôsob?
Časozberný spôsob prirodzene vyplynul so spoznávania priestoru na slovenskej a na ukrajinskej strane hranice a snahou obyvateľov o otvorenie priechodu. Postupne sa nám odkrývali jednotlivé postavy a snažili sme sa zachytiť ich osudy tak, aby záver filmu bol prirodzený a vyplynul akoby z reálneho života. To sa stalo po otvorení priechodu medzi oboma rozdelenými dedinami. Paradoxné je, že v čase keď bol priechod otvorený, boli už všetky staré väzby medzi rodinami popretrhane a viac ako obyvatelia sa  z priechodu tešili  kšeftári a priekupníci.

ROZHOVOR S TOMÁŠOM STANEKOM,
kameramanom filmu

Čo ťa baví na dokumente?
Baví ma neustála zmena... téma sa vyvíja, neraz za pochodu. noví ľudia, situácie. Baví ma aj, že ide o skutočné životné situácie je dosť pravdepodobné, že bez toho, aby som točil dokumenty by som sa s týmito ľuďmi a ich príbehmi nestretol. Kameramansky mi práca na dokumente dáva väčšiu voľnosť, rád reagujem na nové podnety a aj nepredvídateľné situácie, často musím rýchlo reagovať, čo bolo pri točení Hranice o to ťažšie, že som nerozumel jazyku (maďarskému).
Nepochybne rád pracujem na dokumente aj preto, že spolupracujem s fajn režisérmi - vyhranenými osobnosťami.

Nevadí ti zdĺhavý spôsob práce?
Nie, naopak, baví ma vracať sa na tie isté miesta a pozorovať zmeny. Je vždy dobre vracať sa na tie iste miesta po dlhšom čase a vidieť všetko s odstupom.

Aky bol rozdiel práce na Hranici a hranom filme?
Veľký, už len to, že hranicu sme robili niekoľko rokov a na hranom filme robíš mesiac, dva, tri.

Už vieš po maďarsky?
Stále nie, jediné čo som sa naučil bolo slovo "borzastó" - to znamená hrôza....

ROZHOVOR S MAROŠOM ŠLAPETOM,
strihačom filmu

V čom je základný rozdiel v prístupe k materiálu hranému a dokumentárnemu?
Z pohľadu strihača, ani veľmi nie je rozdiel medzi strihom hraného a dokumentárneho filmu. Strihač sa musí snažiť z toho čo má k dispozícii, z natočeného materiálu, urobiť fungujúci príbeh. A to rovnako pri dokumentárnom a aj pri hranom filme. Hádam, len pri dokumente je možno ešte viac práce ako pri hranom.

Prečo si sa nechal nahovoriť aj na prácu v dokumente, čo to pre teba dokument je?
Pri práci na dokumentárnom filme je zaujímavé to, že miera satisfakcie z výsledku môže byť pre strihača väčšia. Aj miera voľnosti, ktorú má strihač je väčšia.  Najprv nie je skoro nič, len nápad – námet, a vo výsledku je film! Pri strihu dokumentárneho filmu sa strihač často dostáva do polohy spoluscénaristu. Vzhľadom na to, že neexistuje scenár v pravom slova zmysle. Ale určite je to vyvážené ohromným množstvom práce. Často krát to súvisí aj s množstvom natočeného materiálu. Pri časozberných dokumentoch ho je väčšinou požehnane. A to vždy chce čas. Ale určite by som sa nechcel orientovať iba na dokumentárne filmy. Predsa len, ten skutočný svet, je často krát príliš smutný a krutý. A niekedy by som rád urobil aj nejaký veselý film... Teda najskôr asi nie dokumentárny. A okrem toho: ľudia majú radi ilúzie, ľudia ich dokonca potrebujú. Ale ak je dokumentárny film dobrý, pri sledovaní v kine by to malo byť jedno, že či je to, na čo sa divák pozerá dokumentárne, alebo hrané, hlavne nech je to dobré.

V čom bola práca na filme Hranica zaujímavá, ťažká?
Už si ani presne nepamätám kedy sme začali prácu na tomto projekte. V priebehu rokov sa na nás valilo kvantum natočeného materiálu. Hodiny a hodiny rozhovorov, natočených s postavami žijúcimi v Slemenciach. A väčšina z nich samozrejme v maďarčine... A my sme s Jarom Vojtekom a Marekom Leščákom len smutne sedeli v strižni a ničomu sme nerozumeli... Až sa k nám pripojila strihačka Zuzana Cséplő. Bez nej by sme to asi nikdy nedorobili. Tá jazyková bariéra bola pri práci na tomto filme asi naozaj to najťažšie.
Tento film je zaujímavý aj v tom, že je tu vlastne hlavná postava priestor, miesto, teda dedina. Ja som sa snažil nech sa tam dostane čo najviac z atmosféry toho priestoru. A aj vďaka nášmu výbornému kameramanovi Tomášovi Stanekovi sa to podarilo. Veľmi zaujímavá bola aj tá časozbernosť. Sami sme s napätím sledovali, ako sa situácia v Slemenciach bude vyvíjať. Otvoria priechod, neotvoria... Čas nám ponúkol okrem súvislostí s historickými zmenami aj vývoj v jednotlivých ľudských osudoch našich postáv. Myslím, že aj vďaka tomu sa podarilo urobiť film, ktorý zachytáva určitú časť dejín, no je zároveň nadčasový a rozpráva o ľudských osudoch. Pre mňa osobne je tento film veľmi silným príbehom s univerzálnym posolstvom.
Pri práci na ňom som niekoľko krát zažíval svoje súkromné katarzie. Najprv po dostrihaní servisky, keď sa predo mnou ukázal celý príbeh. Neskôr po konečnom farebnom vykorigovaní, keď som si priam fyzicky uvedomil vizuálnu kvalitu tohoto filmu. Ďalšia katarzia sa dostavila po dokončení mixáže aj s komponovanou hudbou. Veľmi sa teším, že tá atmosféra a život priestoru tohoto filmu je takmer skutočný. Teda, neostáva mi nič iné len pochváliť všetkých spolupracovníkov: okrem režiséra Jara Vojteka, scenáristu Mareka Leščáka, aj tých ďalších na ktorých sa niekedy zabúda: kameramana Tomáša Staneka, strihačku Zuzanu Cséplő, hudobného skladateľa Petra Grolla a zvukára Mareka Lacenu.

Už si sa naučil po maďarsky? :-)
Po maďarsky som sa stále nenaučil. Napriek tomu, že od našej spoločnej práce na filme hranica, som sa podieľal na ďalšom filme s maďarským dialógmi. Tento krát hranom. Ale už si aspoň postupne rozširujem slovnú zásobu. Už viem: munkás a kedves gyerekek!

ROZHOVOR SO ZUZANOU CSÉPLÖ,
 strihačkou filmu

Čo si myslíš o tom že Slovák natočil film o Maďaroch žijúcich na slovensko-ukrajinskej hranici?:-)
A vedel vôbec ten Slovák o tých Maďaroch, alebo sa o nich dozvedel len na mieste činu, a ako správny dokumentarista "chytil stopu„, zabudol na národnosť a už ho tie ľudské príbehy nepustili. :-)

Radšej striháš hraný, alebo dokumentárny film?
Hraný či dokumentárny? Hm....najradšej "dobrý film" :-) so silným príbehom. Pre mňa je vzrušujúci hlavne ten proces "tvorby", ako sa z haldy nakrúteného materiálu "stane" príbeh. Bonusom pri tomto kúzle sú prajní, tolerantní, múdri, vnímaví spolubojovníci! / Po užitočnej "hádke" hor sa na pivčo :-)

V čom malo zmysel, že film vznikol ?
Bohužiaľ, sa ukázalo, že nezmyselné hranice /a nie len tie z ostnatého drôtu/ sa stavajú aj dnes, v 21.storočí, aj keď na začiatku nakrúcania to vyzeralo celkom nádejne.